Na slovíčko s Mirkou Šimunekovou a Eňom Mišleyom

Na slovíčko s Mirkou Šimunekovou a Eňom Mišleyom

V piatok, 21.3.2014 zaznievali penziónom Precedens tóny najznámejších rockových skladieb od Jona Bon Joviho, Erica Claptona, Jimmiho Hendrixa, Michaela Jacksona, AC/DC alebo Guns N´ Roses v podaní akustického gitarového dua She&Me. Náročnú úlohu zvládnuť zahrať tieto skladby bez pomoci elektrických gitár sa Mirke Šimunekovej a Eňovi Mišleyovi podarilo na výbornú, pretože počas tohto koncertu sa očividne bavili nie len hostia, ale aj oni sami. Viac o svojich úplných začiatkoch, spoznávaní sa, presadzovaní sa, skutočných pomeroch v slovenskom hudobnom rybníku, budúcnosti a rozdieloch medzi slovenským a zahraničným publikom stihli povedať v rozhovore.

R: Vy a gitara, ako ste si k nej našli cestu?

Eňo Mišley: Mám starších bratov, ktorí boli už vtedy, v rámci regiónu, známi gitaristi, basgitaristi a speváci, takže som vyrastal v takej atmosfére, kde sa nedá, aby sa človek nedotkol gitary, nedá sa aby im ju nekradol zo skrine a nedá sa aby nechcel byť lepší ako oni. Nedá sa to, lebo sa to podarilo, pri všetkej úcte.  Kedysi som mal predstavy, že budem raz hrať vo veľkej Bratislave a potom som zistil, že tam nie je s kým hrať. Že veľká Bratislava je jedna veľká dedina a najdôležitejšie aj tak ostáva to, aby som sa pri hraní dokázal baviť.

Mirka Šimuneková: Odmalička, už ako dieťa som hrala na klavíri a potom sa stalo, že som vypomáhala v jednej firme, kde mi kolega ku mne domov priniesol elektrickú gitaru aj so zosilňovačom, so slovami, že mi to požičia na jeden týždeň, pretože vedel, že ma to zaujíma, vedel, že niečo viem zahrať . Dopadlo to tak, že ja som gitaru nevrátila, odkúpila som ju od nich a mám ju dodnes.

R: Ako ste sa k sebe dostali?

Eňo Mišley:  Starý pán ,Eňo Mišley, surfoval po internete a zrazu zbadal medzi priateľmi blondínku s bielym Ibanezom v ruke.  Hovorím si: „Toto nie, babenka na pódiu s originálom Satriani?“. Na internete som si vypočul pár ňou hraných skladieb a myslel som si, že je to buď nejaký blud, alebo je tá baba fakt taká dobrá. No a keďže zistiť si na niekoho číslo nie je medzi muzikantmi veľký problém, stalo sa. Musím však povedať, že veľmi dlho odolávala. Rok a pol som ju asi na trikrát lámal, až potom ju zlomilo, že …

Mirka Šimuneková: Ja ti poviem, čo ma zlomilo! Mňa zlomilo to, že ma vždy volal hrať nejaké prevzaté piesne akustickými gitarami. Netúžila som po tom, ja som chcela robiť vlastné piesne s elektrickou gitarou. Hovorievala som mu, že ja chcem hrať len na elektrickej gitare, len so skresleným zvukom. Avšak toto je úplne iný svet, tento akustický svet je nádherný, je iný. Potom mi raz zavolal a povedal: „Nikam ťa nevolám, chcem sa len stretnúť a porozprávať.“  Nedokázala som byť taká zlá, že by som povedala nie, ja sa s tebou nestretnem. Na stretnutí ma presvedčil o tom, že by to mohlo byť fajn.

Eňo Mišley: Strčil som jej akustiku do rúk a potom odštartovalo peklo. Začala študovať, prečo tá gitara hrá inak ako elektrická gitara. Dovtedy som nepoznal babu, ktorá rozmýšľala nad tónom, prečo to nehrá tak ako na elektrike, čiže ma to prekvapilo a potešilo. Potom sa ukázalo, že nie len dobre hrá, ale aj spieva. Tam nastal zlom, nacvičili sme si zopár vecí a začali hrať.

R: Bolo ťažké presadiť sa na slovenskom hudobnom poli?

Eňo Mišley: Nebolo to príliš ťažké, pretože hrať takéto veci na akustikách nie je vôbec ľahké. Tam aj laik vidí, že je v tom skrytá dávka umenia a inštrumentality. Hlavne u ženy je to nezvyk, že takto hrá a spieva. Tým pádom sa to začalo páčiť, bolo to niečo nové na trhu. Navyše sme zistili, že sa náš štýl ľahko predáva. Skúsili sme si Viedeň, Českú Republiku, Poľsko a hrali sme aj maďarskému publiku, no skúšame posunúť veci dopredu a skúsiť to v televízii, či vyprodukovať vlastnú vec, hoci sme vlastné veci na začiatku odmietli.

R: Dokážete sa tým plnohodnotne uživiť?

Eňo Mišley: Uživiť nie, nikdy sme to nebrali ako živenie, pretože na Slovensku to nie je možné. Nie sme natoľko medializovaní, aby sme si za naše vystúpenia mohli pýtať veľké peniaze, ale povedali sme si, že prvé roky budeme robiť tak, aby sme sa zviditeľnili. Nebudeme sa zviditeľňovať  v súťaži, kde ti dajú podpísať zmluvu a urobia z teba opicu. Budeme sa zviditeľňovať pomaly, publiku, priamo na svojich koncertoch.

R: Na záver, ako by ste zhodnotili dnešnú atmosféru?

Mirka Šimuneková: Na východe sa stále dobre hrá, lebo je tu vďačné publikum a skvelí ľudia, panuje tu výborná atmosféra. Je tu veľmi dobre a vôbec nemám problém sem cestovať, aj keď to trvá niekoľko hodín, lebo je to naozaj príjemné sem prísť a hrať pre ľudí.

Eňo Mišley: Musím však povedať, že okrem východného Slovenska sme často aj vo Viedni. Tam je však publikum úplne iné ako na Slovensku.  Je to maximálne vnímavé publikum, tam sa hrá o polovicu tichšie než tu, publikum ani nedýcha, je disciplínované, v pivnom pube sedia ticho ako vo filharmónií a čakajú, čo budeš hrať.

R: Ďakujeme za rozhovor!

Kliknutím na odkaz otvoríte zostrih  viedenského koncertu She&Me z tvorby Jozefa Mýtneho

https://www.youtube.com/watch?v=s0aLuFrgUik

Zdroj: trebisoviny.sk

She&Me